Krajší deň

Stretla som pár ľudí, ktorí ďakujú Bohu za všetko pekné, čo ich v živote postretlo, no najmä za každý prejav, každé gesto lásky, ktoré sa im ušlo. Vďačnosť robí človeka ľudskejším a viac otvoreným pre lásku.

Láska je krehká, a ak ju človek rozdáva, hoci ju možno ani sám nemá, stáva sa o to väčším darom. Básnik Milan Rúfus ju v knižočke Moje modlitbičky vystihol takto:

Poďakovanie za lásku

Ako keby slnce zasvietilo na sneh –

všetko vo mne zjasnie,

tak mi vrúcne je.

Netušili by ste, ako mi je krásne,

keď sa na mňa ktosi s láskou usmeje.

Ako keby zohrial uzimenú byľku

teplý dotyk slnka v lesnom papradí –

tak mi je,

keď hoci na prchavú chvíľku

láskavo ma ktosi

rukou pohladí.

Veď ja ani neviem, čo je to –

tá – láska.

Teba prosím, Pane,

Ty ma o nej uč.

Ako v poli zrnko chlebového kláska

všetko živé čaká na jej teplý lúč.

Nebude Ti radiť drobné srdce moje.

Ja som ľudské mláďa,

Ty si Boží Kráľ.

Iba tak Ti poviem,

že dar lásky – to je

koruna tých darov,

čo si ľuďom dal.

Všetky deti sveta

– Tvoje sedmikrásky,

ktorými si osial modrú planétu –

ďakujú Ti, Pane, za dar ľudskej lásky.

I dar lásky Božej –

ten dar, že sme tu.

———-

A ešte niečo od básnika – o dúhe, ktorá je znamením nádeje. Tú prajem každému z vás.

Deti a dúha

Raz mali anjelici kreslenie.

A Pane – s farbičkami.

A v triede bolo ticho nesmierne

a maľovali sami.

Stvoriteľ prišiel iba po chvíli

pozrieť sa na obrázky.

A múdre oči sa Mu rosili

od dojatia a lásky.

„Čo ste to vymysleli, detičky?

Veď je to divukrásne!

Čo skrýva v sebe duša maličkých,

že múdry iba žasne?“

A začal farbiť krídla motýľov

a vymýšľal si kvety.

A radili Mu pritom podchvíľou

tí malí, drobní svätí.

Potom sa s nimi dvihol do výšky,

maľoval vtákom perie.

A hovoril si: „Moje hlavičky!

Kde sa to v nich len berie?“

Keď už mal svoju maľbu hotovú,

zvinul ju do polkruhu.

A zoslal deťom Božiu podkovu

a matku farieb – dúhu.