Objavila som túto knižnú recenziu, ktorú zdieľam v celku prekopírovanú zo ženského kresťanského občasníka Miriam. Knihu som nečítala, no k téme o ktorej píšem, sa veľmi hodí.
Mohu jako nezadaný člověk vést plnohodnotný život?
(Návrat domů, Praha 2009, 77 s.)
(Recenzia)
Nedávno som dočítala túto útlu knižku, ktorá ma nielen „oslovila“, ale aj „rozohriala“ moje srdce a „skontaktovala“ ma s mojimi najhlbšími túžbami – inými slovami: pomohla mi dostať sa viac k sebe samej, do jednoty so sebou samou, do blízkeho vzťahu s Bohom. Práve z týchto dôvodov som si povedala, že sa s vami, milé/í čitateľky/čitatelia, o túto radosť podelím.
Autorka je evanjelická farárka. Študovala najskôr na strednej zdravotnej škole, neskôr teológiu v Berlíne. V rokoch 1988 – 2004 slúžila ako farárka v malom nemeckom meste a od roku 2005 pôsobí vo väzenskej duchovnej službe v Berlíne. Toto sú fakty, ktoré sa o autorke dozviete aj v knihe. Chcela by som však pridať vlastný dojem: pri čítaní knihy sa mi čoraz viac vynárala osobnosť, ktorá je veľmi ústretová, otvorená, „so srdcom na dlani“, v snahe byť blízko ľuďom. Prosto – kamarátka, priateľka. Žena, ktorá „prežila svoje“ a vďaka tomu, že si svoju cestu prešla poctivo, s láskou a vernosťou k pravde, jej svedectvo je veľmi autentické a nekomplikované.
Predovšetkým prvé tri kapitoly knihy majú charakter svedectva, sú veľmi osobné – obsahujú aj úryvky z jej denníka. Autorka sa nehanbí dať na papier svoje pocity, prežívanie. Musím povedať, že má dar vyjadriť to, čo mnohí nezadaní prežívajú, ale nedokážu to opísať, dať do slov. Už to veľmi pomáha – niekto presne vyjadrí to, čo vy len cítite, prípadne tušíte, ale nedokážete tomu dať správnu formu. Niekto sa môže hanbiť hovoriť o svojich problémoch v domnení, že je s týmto svojím pocitom a trápením sám a keby to aj niekomu povedal, nebude pochopený. Zvlášť, ak je nezadaný človek obklopený poväčšine vydatými a ženatými.
Štvrtá kapitola má iný charakter. Autorka sa v nej zaoberá predovšetkým témou slobody a ponúka exkurz do troch veľmi odlišne formovaných duchovných spoločenstiev, ktoré sama navštívila a vyskúšala si „život“ v nich.
Astrid Eichlerová veľmi skromne uvádza, že nevie, či môže byť táto kniha obohacujúca aj pre nezadaných mužov, keďže vyjadruje prežívanie ženy. Ja som presvedčená, že áno, rovnako aj pre manželov – minimálne pre lepšie pochopenie nezadaných, čo určite upevní vzťahy v spoločenstvách i cirkvi celkove. A všimla som si, že prekladateľom do češtiny je muž :-).
Jednou z vecí, ktorú na tejto knihe zvlášť oceňujem, je to, že autorka nedáva „dobré rady“. Neponúka univerzálne a lacné návody, nenárokuje si na úplnosť a dokonalosť podania tejto témy. Práve naopak, je si vedomá šírky a hĺbky tejto problematiky a jedinečnosti cesty každého človeka. A túto jej úctu a rešpekt pred osobným povolaním každého jednotlivca skutočne cítiť. Nemusíte sa obávať – po prečítaní tejto knihy vo vás neostane „zatrpknutá príchuť“ z pocitu: „mal/a by som niečo urobiť so svojím životom, ale vlastne ani neviem čo“. Vo mne táto kniha vzbudila pocity radosti, nádeje a hlavne „chuti“ NECHAŤ SA OBDAROVAŤ Bohom – niečím lepším, čo má aj pre mňa, aj pre vás pripravené. A to nie niekedy v ďalekej budúcnosti, ale už dnes. Prajem vám príjemné a obohacujúce čítanie!